Ak niekomu položíte jednoduchú otázku o tom, kedy sa začala druhá svetová vojna, tak sa väčšinou dočkáte rôznych odpovedí. Nejde len o fakt, že väčšina mládeže o týchto udalostiach už vie tak málo, ale rôzne odpovede pramenia hlavne v závislosti od miesta na ktorom kontinente sa narodili dotazovaní. Pre Európanov je takým dátumom 1. september 1939, keď nemecká armáda vtrhla do Poľska. Pre Američanov zase 7. december 1941, keď letectvo japonskej flotily zbombardovalo americký tichomorský prístav Pearl Harbor. Málokto z Európanov a Američanov ale vie, že japonské bojové operácie v Číne sa začali dávno pred týmito dátumami, konkrétne sa v tejto súvislosti spomína buď rok 1931, keď japonská armáda podnikla inváziu do Mandžuska, kde bol následne vytvorený bábkový štát Mandžukuo pod vedením zosadeného čínskeho cisára, prípadne 7. júl 1937, kedy sa začala druhá čínsko-japonská vojna.

Autorka, ako potomok utečencov z vtedajšieho hlavného mesta nacionalistickej Číny, Nankingu (Nan-ťing), sa rozhodla napísať knihu len o jedinej epizóde druhej čínsko-japonskej vojny - Nankingskom masakre - ktorý je označovaný ako najkrvavejší prológ druhej svetovej vojny. Nie preto, že by bol tento masaker zaručeným kasovým trhákom, alebo z dôvodu, že ho považuje za jediný dôležitý. Nankingský masaker sa rozhodla znova oživiť a pripomenúť z viacerých dôvodov. Po prvé - pripomenúť svetu udalosť o ktorej sa vďaka studenej vojne prestalo hovoriť. Po druhé - poukázať na fakt, že druhá svetová vojna nebola len o židovskom holocauste, ale podobným utrpením prešiel okrem iných aj čínsky ľud. A po tretie - snaha ochrániť viac ako 300 000 obetí masakry od ďalšieho poníženia, ktorého sa na nich dopúšťajú japonskí revizionisti. Zároveň sa autorka nesnaží obviniť Japoncov ako národ, len oživením spomienok poukazuje, kam až sú ľudia schopní zájsť, ak sa pravidlá nastavia dostatočne „správne“.

Pre vysvetlenie okolností, ktoré masakru predchádzali Iris Changová najprv približuje históriu regiónu a politický vývoj v Číne a Japonsku. Politický chaos v Číne, ktorý sa začal zvrhnutím cisára a prerástol do občianskej vojny na jednej strane a na strane druhej relatívne normálny vývoj Japonska, kde ale hlavne v dôsledku hospodárskej krízy došlo k eskalácii japonského militarizmu a túžbe „oslobodiť“ Áziu od koloniálnej nadvlády - rozhodujúci vplyv vtedy získali fanatici a šovinisti, snívajúci o japonskom ázijskom impériu. Následne sa venuje chaosu pri obrane Nankingu, úteku obyvateľstva a osadenstva zahraničných ambasád z mesta a pokusu na poslednú chvíľu stiahnuť z mesta čínsku armádu, ktorý sa končí katastrofou. Pri tejto príležitosti sa okrajovo zmieňuje aj o incidente z 12. decembra 1937, keď americký delový čln USS Panay evakujúci občanov USA po rieke Jang-c´-ťiang napadlo a potopilo japonské letectvo.

13. decembra 1937 do Nankingu, ktorého sa čínska armáda vzdala bez jediného výstrelu, vstúpili Japonci - pričom v samotnom meste ostalo uväznených cez 600 000 civilistov a vojakov, ktorí sa nestihli, prípadne nechceli z mesta evakuovať. Japonská armáda sa na základe rozkazu, o ktorého „autorstvo“ sa dodnes vedú spory, ihneď pustila do zhromažďovania čínskych vojakov a ich postupnej a systematickej likvidácie. Samozrejme navonok Japonci sľubovali zajatcom slušné zaobchádzanie, vodu a jedlo, aby ich mohli ľahko pochytať, no Číňania sa dočkali len spútania a v tom lepšom prípade guľky. Iris Changová na základe výpovedí očitých svedkov opisuje aj prípady oveľa horšieho zaobchádzania. Upaľovanie, pochovávanie zaživa, zmrazovanie, vešanie, roztrhanie psami, postupné stínanie, mučenie, pokusy na ľuďoch, atď. boli počas nasledujúcich šiestich týždňoch bežným javom. Podobného osudu, žiaľ, neostali ušetrení ani civilisti, na ktorých nebrali Japonci žiadne ohľady, vraždilo a znásilňovalo sa všade, na uliciach, v domoch, na úradoch, v kostoloch a kláštoroch. Dokonca Japonci nešetrili ani deti, napríklad novorodencov nabodávali na bodáky a ponárali do vriacej vody. Mnohokrát tak robili pred očami matiek, ktoré následne znásilnili a poväčšine aj zabili. Jedinou nádejou pre všetkých Číňanov sa stala nankingská bezpečnostná zóna, založená cudzincami žijúcimi v Nankingu, ktorí mesto neopustili. Osud bezpečnostnej zóny bol od jej vzniku značne neistý, hlavne z dôvodu, že Japonci jej existenciu a legitimitu neuznávali. Svoju funkciu zóna aj napriek tejto nepriazni aspoň sčasti plnila, o čo sa postarali jej zakladatelia svojou neúnavnou snahou. Iris Changová sa vo svojom diele podrobnejšie venuje opisu zážitkov troch členov medzinárodného výboru (inak čítajúceho viac ako dvadsať členov), nemeckého predsedu tohto výboru Johna Rabeho, amerického chirurga Roberta Wilsona a americkej misionárky a funkcionárky na miestnej univerzite Wilhelminy Vautrinovej. Všetci traja si písali počas týchto týždňov poznámky a Vautrinová dokonca denník, tieto neskôr dobre poslúžili k zdokumentovaniu udalostí. Najzaujímavejšou postavou z tejto trojice je iste nacista John Rabe, vodca miestnej pobočky NSDAP, ktorý po svojom návrate do nacistického Nemecka doplatil na svoje intervencie v prospech Číňanov, zaslané priamo Hitlerovi, a po vojne zase na svoje členstvo v NSDAP. V každom prípade jeho členstvo v strane, pomoc, intervencie, hákový kríž na ramene a obrovská vlajka nacistického Nemecka pred jeho domom v Nankingu zachránili množstvo životov. Obyvateľov Nankigu tak paradoxne chránil znak, ktorý už onedlho mal byť symbolom útlaku a vraždenia vo zbytku sveta. Ak si poviete, že ide o ďalšieho Oscara Schindlera, asi budete mať pravdu, len John Rabe nie je a nikdy nebol taký známy, hoci zachránil omnoho viac životov ako jeho slávnejší krajan.

Jedným z paradoxov, zviazaných s touto udalosťou, je fakt, že svet vedel o tom, čo sa v Nankingu deje, do najmenších podrobností takmer ihneď. O masakre informovala svetová tlač už niekoľko dní po obsadení mesta. Dokonca aj japonská tlač prinášala fotografie dokumentujúce zverstvá páchané v Nankingu, popravy vojakov a civilistov, príbehy súťažiacich Japoncov o čo najväčší počet sťatých Číňanov a zdesené komentáre reportérov. Neskôr sa ale o nankingskom masakre prestalo hovoriť, v Európe sa naplno rozhorela vojna a po skončení druhej svetovej vojny sa na nankingské udalosti celkom zabudlo.

Na to, čo bolo dôvodom na takýto masívny výpadok kolektívnej pamäte, sa snaží nájsť odpoveď Iris Changová v záverečnej časti svojej knihy. Prvým a zásadným problémom bol fakt, že sa Američania rozhodli využiť vplyv japonského cisára a celej jeho rodine udelili imunitu, takže nikdy nebol vyšetrený podiel cisárskej rodiny na tieto udalosti (oficiálne podľa Američanov nemal cisár počas druhej svetovej vojny žiadnu moc), pričom sa dodnes špekuluje, že najväčšiu zodpovednosť za nankingský masaker niesol princ Yasuhiko Asaka a nie nakoniec zaň popravený veliteľ japonských expedičných vojsk generál Iwane Macui. Ďalším dôvodom zahmlievania skutočností bolo postavenie Japonska, ktoré sa stalo dôležitým spojencom demokratického tábora v boji s komunizmom v Ázii, a ako iste vieme, na dobrého spojenca sa nekydá. Narozdiel od Nemecka, ktoré sa snažilo o denacifikáciu a prežilo aj spoločenskú očistnú katarziu, neprešla japonská spoločnosť žiadnym podobným procesom a pred Medzinárodný vojenský tribunál pre Ďaleký východ (IMTFE) sa postavili skoro výlučne len armádni predstavitelia. Japonská verejnosť bola desaťročia zavádzaná a zverstvá spôsobené počas vojny boli buď bagatelizované alebo prehliadané. K tomuto prispel aj prerod Japonska z agresora na obeť vojny po zhodení atómových bômb na Hirošimu a Nagasaky. Changová sa zmieňuje aj o problémoch japonských historikov, ktorí sa pokúšali do učebníc a kníh napísať pravdu, no narážali buď na tvrdú cenzúru alebo na vyhrážky a osobné útoky.

Ani samotní Číňania veľmi neprispeli k tomu, aby sa pravda dostala na povrch. Krehký mier medzi nacionalistami a komunistami trval od decembra 1936 - vtedy odletel Čankajšek do Si-anu, aby velil veľkému útoku na komunistov, ktorí mali základňu v Jen-ane. Jeho generáli plánovali inak, zajali Čankajška a prinútili ho bojovať spolu s komunistami proti Japoncom - a rozsypal sa tesne po kapitulácii Japonska v septembri 1945. Počas nasledujúcej občianskej vojny a komunistickej diktatúry na riešenie podobných problémov najprv nebol čas a neskôr už bolo problémom postavenie na opačných stranách bipolárneho sveta, ako i fakt, že Čínska ľudová republika nikdy nepožiadala Japonsko o vojnové reparácie a viedla izolačnú politiku. Dokonca sa oficiálna čínska komunistická propaganda, pri svojom protizápadnom hone dopustila takého faux pas, akým bolo obvinenie členov Nankingského medzinárodného výboru z napomáhania Japoncom.

„Nankingský masakr“ nastavuje zrkadlo svetovému spoločenstvu i ľudstvu, keďže mnohokrát pred pravdou dávame prednosť politike a politikárčeniu, pričom zabúdame, že úmyselným zahmlievaním napomáhame ľudom snažiacim sa prekrútiť jasné a nespochybniteľné skutočnosti - ktoré tvoria našu minulosť a v ktorých poznaní by sme mali nájsť ponaučenie.

Fotografie: Wikipedia